Česko-slovenské pohraničné opevnenie
Česko-slovenské pohraničné opevnenie (neformálne v zahraničí označované Benešova línia) je sústava pevností a železobetónových opevnení budovaných Česko-Slovenskom v rokoch 1935 – 1938 na hraniciach s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom a Poľskom a na vybraných vnútrozemských čiarach. Dôvodom budovania opevnenia bola možná agresia susedných krajín. Opevnenie sa skladalo z objektov ľahkého opevnenia vz. 36 a vz. 37 (tzv. řopíky), objektov ťažkého opevnenia a delostreleckých tvrdzí. Medzi jednotlivými ťažkými objektmi sa nachádzal systém protipechotných a protitankových prekážok. Pre účely výstavby a koordinácie výstavby bolo zriadené Riaditeľstvo opevňovacích prác a rada pre opevňovanie. Po prijatí podmienok Mníchovskej dohody bola väčšina postavených objektov odstúpená v prospech nacistického Nemecka, systém opevnení tak z obranného hľadiska stratil svoj význam a nebol nikdy použitý na účely, pre ktoré bol stavaný.
Juhozápadné Slovensko, prechody rieky Moravy, popis úseku L II Devín
Úsek začína pod Sandbergom a odtiaľ pokračuje okolo železničnej trati v smere Devínska Nová Ves a Devínske jazero, kde neďaleko bývalej roty PS končí. Nad železničnou zastávkou Devínskej Jazero sa objavuje druhý sled, ktorý vedie sprvu po poli a následne pokračuje listnatým lesom okolo záhradkárskych kolónií. Prvý sled chráni prístup k trati a je ľahko prístupný z povojnovej signálky.
Osud opevnení
V septembri 1938, v období, kedy európske mocnosti začali s jednaním o odstúpení česko-slovenských Sudet nacistickému Nemecku, nebolo na väčšine územia opevnenie dokončené, alebo plne vybavené. Na viacerých úsekoch ešte neboli zriadené jednotky, ktoré mali bunkre brániť, alebo vybrané jednotky ešte neboli na ich obranu adekvátne vycvičené. Podľa predpokladov mali byť objekty bojaschopné ku koncu roku 1939. V dôsledku Mníchovskej zmluvy však museli česko-slovenské vojská prevažnú väčšinu opevnení po 6. októbri 1938 opustiť. Napriek tomu, že armáda bola pripravená a odhodlaná sa za každú cenu brániť, nová pomníchovská vláda rozhodla jednotky do decembra 1938 demobilizovať. Existujúce vybavenie pevností sa síce podarilo demontovať, ale onedlho padlo do rúk nacistov pri okupácii zvyšku krajiny v marci 1939.
Nacisti využili časť výbavy opevnení pri výstavbe atlantického valu, teda opevnenia pobrežia Francúzska, Belgicka, Holandska, Dánska a Nórska. Nemci tiež využili pevnosti k výcviku a príprave svojich útočných jednotiek na boj s pevnosťami vo Francúzsku a Belgicku.
Na sklonku druhej svetovej vojny bolo nemeckou armádou využité pre obranu pred sovietskymi vojskami iba opevnenie tvrdze Orel pri Hlučíne. O bunkre sa viedli boje od 17. do 26. apríla 1945.
Po vojne bola väčšina bunkrov v dezolátnom stave. Armáda začala na pôvodný účel využívať iba niekoľko objektov na južnej Morave na hranici s Rakúskom. Dodnes sa opevnenia zachovali v rôznom stave. Väčšina chátra, niektoré boli zreštaurované a využívajú sa ako múzeá. V Česku sú to napr. delostrelecké tvrdze Bouda, Hanička, Stachelberg, pechotný zrub N-S 82 Březinka. Na Slovensku boli zrekonštruované niektoré objekty v okolí Bratislavy. Iba niektoré pevnosti sú dodnes využívané českou armádou a vstup do nich je zakázaný. Takou je napr. delostrelecká tvrdza Adam pri Mladkove v okrese Ústí nad Orlicí, ktorá je využívaná ako muničný sklad.
Objekty ľahkého opevnenia na území Devínskej Novej Vsi
Nasledujúcich 11 ropíkov je zaznamenaných v Evidenčnom liste pamätihodnosti mesta Bratislavy pod názvom: línia vojenských bunkrov
zdroj: muop
zdroj: Ropiky.net, wikipedia