História mostov v DNV

Minulosť mostov cez Moravu v Devínskej Novej Vsi je takmer neznáma aj keď je mimoriadne zaujímavá, ba aj dramatická. Čo je snáď ešte pozoruhodnejšie, je s ňou spojených hneď niekoľko prvenstiev našej obce.
V poslednej tretine 18. storočia bol tu postavený cestný most a k nemu roku 1847 pribudol druhý, železničný. V chotári neveľkej obce stáli teda dva veľké mosty a tým si Devínska Nová Ves zaistila prvenstvo v celom Uhorsku. Aj najväčšie mestá sa mohli popýšiť len jedným mostom. Udržala si ho pomerne dlho, takmer polstoročie, keď v Budapešti v krátkom čase k starému reťazovému mostu pribudol ďalší. V Bratislave postavili prvý most až roku 1895, druhý roku 1972. Ďalšie prvenstvo, trocha odlišného charakteru, získal náš železničný most za vojny roku 1866. Po prvýkrát v dejinách Slovenska, ale aj celej monarchie, bol vyhodený do vzduchu železničný most pomocou trhaviny. Žiaľ, úspešne. Zatiaľ čo železničný most stojí aj dnes, existenciu cestného mosta naznačujú už len zvyšky násypov. O jeho minulosti cestného mosta sa vie pomerne málo. Našťastie sa v bratislavskom mestskom archíve zachovalo niekoľko zabudnutých záznamov. Čo teda hovoria?
Most bol postavený roku 1771 a nahradil sústavu tzv. marheckých mostov, ktoré v priestore Devínskeho jazera spájali oba brehy Moravy už v 16. storočí. Ako vyzeral? Hlavné mostné teleso vedúce cez rieku tvorila drevená konštrukcia, ktorá mala dĺžku 150 siah ( 270 m).
Tok Moravy bol v dobe pred úpravami oveľa širší ale plytší. Konštrukcia spočívala na drevených stĺpoch zarazených do riečisťa. Príjazdové cesty cez zátopové územia viedli po násypoch z lámaného kameňa, ktoré však mali na niekoľkých miestach klenbové priepusty, aby voda mohla voľne odtekať. Po výstavbe mosta cestné spojenie vedúce cez Devínsku Novú Ves do Rakúska a cez Dúbravku do Bratislavy stúplo na význame o čom svedčí aj tridsiatková (colná) stanica, ktorá tu vznikla namiesto stupavskej, keďže cesta Viedeň – Marchegg – Stupava- Bratislava sa prestala používať. Spojenie cez Devínsku Novú Ves bolo podstatne kratšie.
V čase vojen s Napoleonom mal most veľký strategický význam. V polovici novembra 1805 tadiaľto nečakane prešli francúzske jazdecké oddiely a niekoľko dní lúpili v obciach a mestečkách Bratislavskej stolice. Bolo ich údajne 15-tisíc. Potom sa však pripojili k hlavným silám Napoleonovej armády aby 2. decembra vybojovali víťaznú bitku pri Slavkove.
V januári 1809 drevený most poškodili plávajúce ľady. Až v nasledujúcom roku ho nechal tunajší zemský pán Karol Pálfi opraviť. Práce trvali 6 týždňov a rekonštrukcia stála 102 000 zlatých. Pravda v tom čase bola mena znehodnotená množstvom papierových bankoviek, ktoré nemali ani desatinu ceny striebornej mince a tak všetko veľmi zdraželo. Počas krvavej vojny s Napoleonom na jar a v lete roku 1809 most rakúskej armáde veľmi chýbal. Podľa tvrdení niektorých vojenských odborníkov, Napoleon by v bitke na predmestí Viedne pri Aspern v máji 1809 utrpel rozhodujúcu porážku, keby sa cez most v Devínskej Novej Vsi mohli prepraviť posily z Uhorska. Ale Morava bola rozvodnená, čo prechod čerstvých vojsk veľmi zdržalo. Nuž ak by náš most stál, nešťastná vojna s Napoleonom sa mohla vyvíjať celkom inak.
Po skončení vojen nastalo obdobie pokoja a most slúžil ďalej svojmu účelu. Prispel najmä k tomu, že obyvatelia Záhoria a aj iných častí Slovenska sa ľahšie dopravili do Viedne, kde boli dobré odbytové možnosti tovaru a poľnohospodárskych produktov a aj dostatok pracovných príležitostí.
V roku 1846 sa začal stavať v chotári Devínskej Novej Vsi ďalší most cez Moravu. Slúžil železnici vedúcej z Viedne cez Strasshof a Gänsendorf do Bratislavy. Premávka sa začala v auguste roku 1848. Ale už zakrátko boli oba mosty vystavené ďalším skúškam. Na jeseň sa vzťahy medzi Viedňou a Pešťou zhoršili. Začiatkom novembra 1848 vypukli zrážky medzi uhorskými gardami a cisárskymi vojskami. Jedna z prvých bitiek sa odohrala práve na cestnom moste v Devínskej Novej Vsi, pričom most zhorel. Na oboch stranách bolo 30 padlých.
Po revolúcii však most opravili. V roku 1866 prišli opäť dramatické chvíle. Po bitke pri Hradci Královom, zvyšky rakúskych vojsk ustupovali k Bratislave. Prenasledovali ich Prusi. Panovali obavy, že od Záhoria by mohli preniknúť k Viedni a tak bolo nariadené železničný most v Devínskej Novej Vsi vyhodiť do vzduchu a časť drevenej konštrukcie cestného mosta rozobrať. A tak 19. júla 1866 výbuchy náloží zničili pôvodné piliere a oblúkové portále železničného mosta, vedúceho cez rieku Moravu. Neuplynulo však ani 5 dní a znepriatelené strany uzavreli v Mikulove prímerie. Deštrukcia bolo celkom zbytočné. Nasledovala nákladná oprava, po ktorej ale most zmenil svoj pôvodný vzhľad.
Aj prvá svetová vojna zasiahla do osudov mostov. Kvôli nízkej prepravnej kapacite plánovalo hlavné veliteľstvo cisársko-kráľovskej armády zdvojkoľajniť železničnú trať z Viedne cez Marcheck a Devínsku, aby sa na východný front ľahšie dopravovalo vojsko a munícia. Talianski zajatci boli poverení prípravnými prácami na rozšírení mosta a príjazdových násypov, ale keďže na jeseň 1917 Rusko prakticky vypadlo z vojny, dielo zostalo nedokončené. Zbytočnú prácu pripomínajú betónové podpery pre plánované rozšírenie mosta.
Po vzniku Československa stratili oba mosty na svojom niekdajšom význame. Slúžili aj naďalej i keď živý ruch z dôb monarchie bol minulosťou. Na sklonku 2. svetovej vojny boli mosty opäť poškodené, ale zakrátko ich opravili. Železničný most sa používal aj keď premávka postupne redla. Cestný bol ešte schopný akej-takej prevádzky v roku 1949. Komunistický režim však nemal záujem rozvíjať styky so susedmi aj keď Dolné Rakúsko až do roku 1955 kontrolovali Sovieti. Roku 1950 na brehoch rieky Moravy vzniklo prísne strážené hraničné pásmo a čoskoro sa rozšírilo na niekoľko kilometrov. Devínska Nová Ves sa stala súčasťou pohraničia, kde panoval osobitný režim. Osud cestného mosta bol spečatený. Dnes už len skromné zvyšky pripomínajú jeho 180-rokov trvajúcu existenciu. Dočkáme sa niekedy jeho znovuzrodenia?

Na základe pozostalosti Lajoša Keméňa v Archíve mesta Bratislavy a publikácie Štefana Horského Mrcheggské mosty, spracoval Ivan Mrva