SNM-Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku

chorvatskemuzeumMúzeum vzniklo v roku 1996 vzniklo na pôde SNM – Historického múzea Dokumentačné centrum chorvátskej kultúry ako pracovisko zamerané na históriu a kultúru chorvátskej národnostnej menšiny na Slovensku.

Od svojho počiatku smerovalo k postaveniu samostatného špecializovaného národnostného múzea s celoštátnou pôsobnosťou, pôsobiaceho v sieti Slovenského národného múzea podobne ako ostatné minoritné múzeá. Tento proces sa uskutočnil v roku 2006. Pracovisko sa presťahovalo do novej budovy, postavenej na tieto účely na Istrijskej ulici v Devínskej Novej Vsi.

Múzeum je dokumentačným, vedeckovýskumným a metodickým múzejným pracoviskom zameraným na dejiny a kultúru Chorvátov na Slovensku od ich príchodu na územie dnešného Slovenska až po súčasnosť. Múzeum zhromažďuje, ochraňuje, odborne spracováva a prezentuje hmotné doklady súvisiace s jeho profiláciou.

Adresa a kontakt: Istrijská 68 Bratislava – Devínska nová Ves Tel.: +421 2 204 93 101-02-03, +421 915 807 494 e-mail: mkchs@snm.sk web: www.snm.sk . Otváracie hodiny: Po: zatvorené Ut-Pi: 11.00 – 17.00 So-Ne: 12.00 – 17.00
icon-car.pngKML-LogoFullscreen-LogoQR-code-logoGeoJSON-LogoGeoRSS-LogoWikitude-Logo
SNM-Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku

nahrávam mapu - chvíľu strpenia prosím....

SNM-Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku 48.212264, 16.973657

Geologické múzeum v Devíne

Majestátny vrchol Devínskej Kobyly (514 m n. m.) kraľuje sútoku Moravy a Dunaja. Na relatívne malej ploche ju príroda obdarila rozmanitosťou geologických javov, cennými paleontologickými a unikátnym floristickým a faunistickým bohatstvom. Je budovaná najmä žulami, kremencami, vápencami, dolomitmi, pieskovcami a pieskami. Uvedené horniny tvoria mocné komplexy v smere juhovýchod-severozápad. V skratke možno povedať, že sa na nej nachádzajú základné horninové jednotky takmer všetkých našich pohorí na Slovensku. Ich prítomnosť nám dokazujú najmä umelé odkryvy (kameňolomy).

UPOZORNENIE: Momentálne je k múzeu zhoršený prístup, keďže hlavný vchod je permanentne uzavretý. K expozícii sa však dostanete ťažšie viditeľným bočným chodníkom, ktorý začína kúsok od hlavnej brány, približne na úrovni informačnej smerovky s označením múzea, umiestnenej pri ceste.
icon-car.pngKML-LogoFullscreen-LogoQR-code-logoGeoJSON-LogoGeoRSS-LogoWikitude-Logo
Geologické múzeum v Devíne

nahrávam mapu - chvíľu strpenia prosím....

Geologické múzeum v Devíne 48.183485, 16.979113

Devínska Nová Ves, Devín a ich okolie patrí k najzaujímavejším a najvzácnejším lokalitám na Slovensku. Predstavuje vzácne prepojenie a harmóniu historických pamiatok a prírodných krás a sútoku riek Dunaj a Morava. Mimoriadna atmosféra Devína podnietila vznik medzinárodnej kultúrnej aktivity – Sympózia Devín. Ide o prepojenie prírodnej a kultúrnej zložky formou otvoreného geologického a kultúrneho (sochárskeho) múzea. V areáli sú vystavené základné horniny budujúce Devínsku Kobylu s popisnými tabuľkami ako aj dvoma informačnými panelmi o geologickom vývoji priľahlého územia. Druhá časť geologického múzea je venovaná sochárskym dielam domácich a zahraničných umelcov. V roku 1995 položili základný kameň sympózia a parku. Po zložitých prípravách sa podarilo múzeum v roku 2001 otvoriť. Žuly a granodiority zaberajú južnú a juhovýchodnú časť masívu. Skladajú sa z viacerých minerálov: kremeň, živec, tmavá sľuda (biotit) a svetlá sľuda (muskovit). Patria medzi vyvreté horniny mladoprvohorného veku (asi 340 mil. rokov). Po alpínskom vrásnení v druhohorách a treťohorách boli silne rozpukané. Na Devínskej Kobyle sa ťažia v tzv. Novom kameňolome, ktorý sa nachádza na Devínskej ceste. Vyťažená hornina sa prepravuje nákladnými autami alebo lodnou dopravou a využíva sa ako lomový kameň na hrádze, kamenné murivo a iné účely. Vápence zaberajú centrálnu, severnú a severovýchodnú časť masívu. Okrem druhohorných sivých vápencov, dolomitov a vápnitých brekcií sú tu aj organogénne vápence, v ktorých možno nájsť vzácne skameneliny. Na svahoch existovalo v minulosti viacero lomov na vápence. Jedným z nich je aj Waitov lom (v minulosti nazývaný Devínsky kameňolom). Začalo sa v ňom ťažiť v 19. storočí a prenajímali ho Pálffyovci. Kameň na nakladal na lode, ktoré sa plavili proti prúdu Moravy a slúžil najmä na reguláciu a spevňovanie riečnych brehov. Okrem ťažby tam pálili vápno, ktoré vyvážali do Rakúska a Talianska. Vápenka dostala meno podľa jedného zo zakladateľov Bratislavčana Mórica Mittelmana. Posledným majiteľom Mittelmanovej vápenky sa stal Jozef Wait, po ktorom bol aj lom neskôr pomenovaný. Najväčším kameňolom na území Devínskej Kobyly, v ktorom sa od roku 1891 do konca 70. rokov 20. storočia ťažil vápenec bola Štokeravská vápenka. V puklinách vyplnených hlinou a pieskom boli objavené unikátne zvyšky suchozemských stavovcov, napr. jeleňov, jaskynných medveďov, nosorožcov, chobotnatcov, prakoní a homoidných opíc. Patrila medzi Stockerauské akciové vápenky rovnako ako kameňolom Srdce. Kremence tvoria vrcholovú časť Devínskej Kobyly. Viažu sa na ne vývyšené formy reliéfu nazývané tvrdoše. V podstate ide o sladkovodné zlepence (veľké kremenné zrná) odolnejšie ako vápence. Pieskovce sú rovnako ako vápence usadené horniny. Zachovali v severozápadnej a severnej časti masívu, a práve v nich môžeme nájsť treťohorné skameneliny (ulitníky). Podrvením pieskovcov sa v oblasti Sandbergu naakumuloval vápnitý piesok. Táto oblasť bola už pred desaťročiami využívaná na ťažbu. Z Pieskovca sa prevážal nadzemnou lanovkou, ktorá viedla nad kotvisko na rieke Morava a nakladal sa do člnov.

Pokiaľ by ste chceli navštíviť podobnú expozíciu – určite by Vás zaujala nová Miniexpozícia ťažby a spracovania bridlíc v neďalekej Marianke, ktorú onedlho sprístupnia pre verejnosť. Viac informácií nájdete tu.

Múzeum železnej opony

Štátna hranica na slovenskom Pomoraví, predovšetkým medzi Devínom a Devínskym Jazerom sa v priebehu 20. storočia niekoľkokrát zmenila tak, ako sa menili štátne útvary, do ktorých toto územie patrilo. V období Rakúsko-uhorskej monarchie až do vzniku Československej republiky tvorila rieka Morava hranicu medzi Rakúskom a Uhorskom, ako súčasťami cisárstva. V chotári obce Devínska Nová Ves sa cez ňu prechádzalo po cestnom moste, ktorý nechala roku 1771 vybudovať Mária Terézia.
Po jeho zničení sa na druhú stranu dalo prejsť kompou a od roku 1848 aj po železničnom moste. Cestný most vyúsťoval do terajšej ulice Na mýte, kde sa z prevážaného tovaru vyberal tridsiatok vo forme naturálií. Ako mýtnica alebo tridsiatková stanica slúžila budova, v ktorej dnes sídli Turistická informačná kancelária. Bývalá uhorská hranica viedla na niektorých miestach aj rakúskym územím. Československá hranica stanovená medzinárodnými zmluvami, sa na úseku Moravy zhodovala s uhorskou hranicou, ale územie na pravom brehu Dunaja pri Devíne sa po prvej svetovej vojne stalo súčasťou Rakúskeho štátu. Po pripojení Rakúska k Nemeckej ríši, keď sa schyľovalo k druhej svetovej vojne, začalo Československo pozdĺž rieky Moravy budovať obranné hraničné opevnenia – betónové bunkre, ktoré sa zachovali dodnes. V roku 1938 bolo na území Československa vybudovaných spolu 5832 takýchto bunkrov, pričom cena jedného bunkru v tom čase bola 60 tis. Kčs. Československá armáda však bunkre nikdy nepoužila, pretože vojna sa už vtedy viedla pohyblivým systémom za pomoci tankov. Počas druhej svetovej vojny prebiehala hranica medzi Nemeckom a Slovenským štátom juhozápadným svahom Devínskej Kobyly časťami Skala, Sandberg a ďalej jej severným svahom popri Karlovej Vsi až k Dunaju. Devín a Petržalka od roku 1938 patrili Nemeckej ríši. Po druhej svetovej vojne boli okupované územia vrátené obnovenej Československej republike. Po februári 1948 sa československo-rakúska hranica stala rozhraním dvoch politicky a hospodársky protichodných zoskupení (hoci Rakúsko zostalo do roku 1955 pod “dohľadom” Sovietskeho zväzu) štátov Západu a tzv. Svetovej socialistickej sústavy. Nasledovalo dlhé obdobie studenej vojny, ktorá výrazne poznačila osudy ľudí obývajúcich túto hraničnú oblasť. Obce v hraničnom pásme mali osobitný režim. Okrem miestnych obyvateľov mohli do nich vstupovať len osoby s povolením na vstup do hraničného pásma. V Devínskej Novej Vsi sídlil silný útvar pohraničnej stráže. Na rozhraní dvoch politických sústav boli v roku 1950 vybudované hraničné zátarasy – súčasť obrovskej železnej opony. Územie za zátarasami siahajúce až po štátnu hranicu bolo vyhlásené za zakázané pásmo. Železná opona bola po celom úseku našej štátnej hranice so Západom. Bola vysoká 2,2 ma miestami až 3 m. Bola obnovovaná každých 4 až 5 rokov, pretože životnosť ostnatého drôtu bola stanovená na takéto obdobie. Hliadková služba bola v nasadení 24 hodín denne a v prípade signálu zasahovala na príslušnom úseku zásahová skupina. Príslušníci pohraničnej stráže mali povinnosť po výstrahe strieľať do ľudí. Pri ilegálnych prechodoch hranicou zahynulo niekoľko tisíc ľudí, ale niekoľkým stovkám sa to predsa podarilo. Železná opona padla až v decembri 1989 a územie okolo rieky Moravy bolo sprístupnené ľuďom.

V múzeu železnej opony môžeme vidieť spomienku na ostnatý plot (asi 10 m) pod Cyklomostom Slobody v blízkosti jedného z vojenských bunkrov v Devínskej Novej Vsi. Pamätník obetiam Železnej opony odhalili v roku 2006 na sútoku Moravy a Dunaja pod Devínskym hradným bralom a v roku 2013 aj pod Cyklomostom Slobody.

icon-car.pngKML-LogoFullscreen-LogoQR-code-logoGeoJSON-LogoGeoRSS-LogoWikitude-Logo
Múzeum železnej opony

nahrávam mapu - chvíľu strpenia prosím....

Múzeum železnej opony 48.210779, 16.968454